17. november nám pripomína  až dve významné udalosti z našich dejín, ktorých spoločným menovateľom bola odvaha študentov a mladých ľudí, ktorí cítili nespravodlivý vývoj vo vlastnej krajine. 

Našli odvahu vzoprieť sa zlu, vyjsť do ulíc a ukázať celému národu, že za slobodu  a spravodlivosť treba bojovať. Ak podobné udalosti ovplyvnia chod dejín a natrvalo zmenia tvár spoločnosti hovorí sa tomu revolúcia.

 Na jeseň v roku 1939  sa Európa zmietala v ošiali 2. svetovej vojny. Obe časti bývalého Československa boli pod nadvládou Nemecka. Praha sa stala  miestom častých demonštrácií voči okupantom.

28.októbra pri príležitosti osláv vzniku prvej Československej republiky vyšli do ulíc najmä mladí ľudia, ktorých protest ukončila prestrelka s nemeckou políciou. Medzi zranenými bol i študent 4.ročníka medicíny Karlovej univerzity. Ťažkým zraneniam v nemocnici podľahol. Jeho pohreb sa zmenil na masovú manifestáciu proti  nacizmu.

Reakcia okupantov nenechala na seba dlho čakať. V skorých ranných hodinách 17. novembra 1939 vtrhli jednotky gestapa do študentských domovov v Prahe a Brne, viac ako 1200 študentov zatkli a poslali do koncentračných táborov a 9 študentov popravili na mieste. Krvavé udalosti tej novembrovej noci nenechali svet chladným. V roku 1942 sa zástupcovia študentov z 50 krajín zišli vo Washingtone, aby na pamiatku svojich českých a slovenských kolegov vyhlásili 17. november za Medzinárodný deň študentstva.

17. november je zároveň Dňom boja za slobodu a demokraciu. Pripomína revolučné udalosti z roku 1989, ktoré zviditeľnili Československo vo svete ako vysoko kultivovanú spoločnosť uvedomelých ľudí, ktorí ako svetlý príklad okolitým krajinám zvrhli  totalitný komunistický režim a uskutočnili prevrat na demokratickú spoločnosť. 

Pokojný priebeh historického prevratu z novembra 1989 sa zapísal do dejín ako nežná či zamatová revolúcia.

Komunizmus. Socializmus. Totalitný režim. Diktatúra proletariátu.

40 rokov po skončení druhej svetovej vojny udávali tvár našej spoločnosti, ale rozumieme dnes vôbec obsahu týchto slov?   Alebo znejú len  v našom podvedomí ako akýsi strašiak z minulosti, ktorú už nechceme nikdy vrátiť späť?

Po roku 1945 sa svet spamätával zo svetovej vojny, rany ešte neboli zahojené a v Československu sa rozpútal politický zápas. Sily, ktoré spolu bojovali proti nacizmu, nemali rovnaký názor na ďalšie budovanie spoločnosti. V roku 1946 sa po voľbách stávajú najsilnejšou politickou stranou komunisti na čele s Klementom Gottwaldom. Komunisti chceli budovať v krajine socializmus podľa vzoru sovietskeho Ruska.

Myšlienka komunizmu bola pekná – všetci si mali byť rovní, všetko malo patriť všetkým, mali zmiznúť rozdiely medzi spoločenskými skupinami, lebo  zo súkromného majetku sa mal stať majetok spoločný. Socializmus sa hrdil tým, že neexistovala nezamestnanosť, že poskytuje prácu všetkým, že práca je samozrejmá požiadavka človeka voči štátu. Realita však bola celkom iná.

Pod pojmom práca sa rozumelo skôr zamestnanie a neskúmalo sa, či je práca vôbec potrebná a ako je vykonávaná. Hospodárstvo bolo riadené nesplniteľnými päťročnými plánmi.

V oblasti poľnohospodárstva nastal proces kolektivizácie. Roľníci boli nútení násilím odovzdať vlastnú pôdu a spojiť ju do družstiev. Všetko, čo si ich poctiví rodičia a starí rodičia , ba celé generácie čestnou prácou krôčik po krôčiku vybudovali, malo odrazu patriť štátu.

Výsledkom naoko skvelého hospodárenia v časoch komunizmu však bola likvidácia vyspelej československej ekonomiky spred roku 1950. Výsledkom bola v priemere o 7 rokov kratšia priemerná  dĺžka života ako v západných krajinách, od ktorých nás oddeľoval ostnatý drôt.

Izolácia od okolitého sveta sa neprejavila len na prísne strážených hraniciach, v zákaze vycestovania do iných ako spriatelených socialistických krajín, ale aj znemožnením sledovania zahraničných médií, rozhlasu a televízií. Tie totiž ukazovali dynamické zmeny v kapitalistických krajinách, ktoré najmä po rozšírení počítačových technológií napredovali míľovými krokmi. Tí, čo sa rozhodli pre slobodný svet a emigrovali, zvolili si zároveň

stratu domova, práce, majetku i priateľov i celého dovtedajšieho života s vedomím, že rodné končiny už nikdy neuvidia. Aj taká bola cena za slobodu.

U nás mali zatiaľ monopol na pravdu komunisti. Ich pravdu, ktorá denne vychádzala v tlači, ich pravdu človek počul v rádiu, ich pravdu sledoval v televízii. Dostala sa i do učebníc, oficiálnych dokumentov, bola v civilnom živote.

Komunisti tak pomocou sľubov, nátlaku, vyhrážok či masových demonštrácií nastolili totalitný systém, ktorí nazvali diktatúrou proletariátu, teda pracujúceho ľudu.  Všetkých, ktorí s ich pravdou nesúhlasili a ktorí boli režimu nepohodlní, boli postupne odstránení. Začali sa čistky obyvateľstva, vylúčené z verejného života boli isté skupiny ľudí. Najhoršie bolo kruté prenasledovanie skutočných či iba vymyslených odporcov režimu, tzv. triednych nepriateľov. V mene toho začalo masové odpočúvanie, zatýkanie a väznenie občanov. Príslušníci nemeckej a maďarskej národnostnej menšiny boli vysťahovaní alebo im odobrali občianske práva. Vyrábali sa umelé súdne procesy s inteligenciou, prekážkou bola i cirkev. Do verejného života a politickej reprezentácie štátu mohli vstupovať len ľudia nominovaní komunistickou stranou, ktorá mala výhradné zastúpenie vo vláde i v parlamente.

Nuž nečudo, že mnohým pamätníkom socialistického režimu naskakujú pri spomienkach na časy minulé zimomriavky. V mnohých vyvolávajú hnev, odpor,  zrýchlené búšenie srdca. Ale pre veľa detí a mladých ľudí slová ako komunizmus či socializmus nenesú v sebe žiaden citový prívesok. Nanajvýš sa im vynorí v pamäti zopár fráz, zopár čierno-bielych filmov či fotografií z učebníc dejepisu. Kto totiž socializmus nezažil, nevie o ňom takmer nič alebo má o ňom iba skreslené informácie.

Stále sú však medzi nami státisíce ľudí, našich rodičov a starých rodičov, na životoch ktorých nechal komunizmus svoje červené stopy. Státisíce šedých, mlčiacich, nanajvýš trocha tíško pištiacich myšiek, ktorých režim držal za ostnatým drôtom upierajúc im ich základné ľudské práva a slobody.

Hoci ich spomienky na socializmus tiež pomaly blednú, stále v nich zostáva ten bezfarebný pocit z obdobia, ktoré prečkávali v tieni kosáka a kladiva, keď skladali sľuby vernosti komunistickej strane, spievali piesne práce a nacvičovali spartakiády. Spomienky na perličky a absurdity, čriepky každodennej reality v socialistickej spoločnosti.

Oslovenie súdruh a súdružka namiesto pán a pani, pozdrav česť práci namiesto dobrý deň, prázdne regály v obchodoch, podpultový tovar, nekonečné rady na mandarínky a banány, polorozpadnuté fabriky chváliace sa pokrokom, povinné prvomájové sprievody, televízne správy o žatve a zlievaní ocele, všade naokolo škaredé paneláky, nevkusné plastiky, súsošia a propagandistické heslá.

Vzorec komunistickej moci založený na strachu, vydieraní a primitívnej ľudskej zlobe sa našťastie ukázal ako trvale neplatný. Nespokojnosť s pomermi v spoločnosti sa počas doby temna prejavovala v rôznych formách občianskej neposlušnosti.

Existovala skupina tzv. disidentov, odporcov režimu, ktorí tajne vydávali opozičnú tlač, odpočúvali zakázané vysielanie rádií Slobodná Európa a Hlas Ameriky, upozorňovali na nedostatky vo verejnom živote, poukazovali na porušovanie občianskych práv a slobôd.

V auguste 1968 sa postavili ľudia tvárou v tvár proti sovietskym tankom, pražskí disidenti vydali Chartu 77. Ku koncu osemdesiatych rokov sa prejavy odporu začali množiť.

V marci 1988 zorganizovali katolícki disidenti tzv. sviečkovú manifestáciu v Bratislave, kde však pokojný blikot horiacich sviečok uhasili zúrivé studené vodné delá.

V januári 1989 kládli ľudia kytice kvetov k hrobu Jana Palacha, študenta, ktorý sa 16. januára 1969 upálil na protest proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy.

V novembri 1989 mali všetci títo ľudia zažiť najväčšiu udalosť svojich životov. Zažili nežnú revolúciu.

Na začiatku bola nevinná študentská manifestácia v Prahe organizovaná vtedajším Socialistickým zväzom mládeže pri príležitosti Dňa študentstva. Začala sa prejavom Martina Klímy, ktorý zastupoval nezávislých študentov. Vo svojom prejave vyhlásil, že pochod študentov nemá upriamiť pozornosť na boj za slobodu v minulosti, ale že je nevyhnutné upriamiť sa na prítomnosť a budúcnosť. Študenti sa potom vydali na Vyšehrad. Na ceste ich zastavil policajný kordón. Asi 2000 študentov sa dostalo do izolácie medzi dve oddelenia zásahových jednotiek.

Manifestujúci študenti sa správali pokojne, nejavili známky agresivity. Študentky na znak pokory rozdávali príslušníkom bezpečnosti kvety, mnohí plakali a prosili, aby ich pustili. Okolo pol deviatej večer boli študenti zatlačení do postranných uličiek, boli použité vodné delá a stovky demonštrantov bolo surovo zbitých.

Študenti umeleckých škôl sa rozpŕchli do pražských divadiel, kde našli podporu hercov. Začal sa štrajk v divadlách a vysokých školách. Odpor voči komunistickému systému zjednotil v priebehu pár hodín všetkých ľudí bez ohľadu na ich rôzny pôvod či názory.

Na Slovensku i v Čechách sa už 19. novembra sformovala politická opozícia vznikom politických zoskupení Verejnosť proti násiliu na Slovensku a Občianske fórum v Čechách. Žiadali vyšetrenie zásahu proti pokojnej manifestácii, potrestanie vinníkov, odstránenie vedúcej úlohy Komunistickej strany v spoločnosti, zmeny vo vláde a najmä slobodné voľby.

Námestia v Prahe, v Bratislave a vo všetkých veľkých mestách naplnili státisíce ľudí.

Mítingy na námestiach mali zvláštnu atmosféru. Miešala sa v nej podvečerná tma, tlmené svetlá verejného osvetlenia so svetlom okolitých domov, blikot sviečok, vločky snehu narážajúce do tvárí, odbíjanie času z kostolných zvonov, tváre vystupujúcich, hlasy z reproduktorov a štrnganie kľúčov... A piesne, ktoré sa stali hitmi

Aby revolúcia bola naozaj revolúciou, potrebuje dobrých vodcov. Spisovatelia, umelci, akademici a všetci ostatní, čo stáli na vrchole revolučného ľadovca sú osobnosťami, ktorým sa podarilo naplniť obsah slova hrdina. Od revolúcie by mal každý Slovák vedieť, kto bol Alexander Dubček, Ján Čarnogurský, Fedor Gál, Ján Budaj či Milan Kňažko. Zosobnením revolučných myšlienok a celkom zaslúžene vedúcou osobnosťou a pravým hrdinom novembrových udalostí bol Václav Havel.

Generálny štrajk vyhlásený  27. novembra prinútil komunistickú moc rokovať s opozíciou. Výsledkom bola dohoda, že federálna vláda sa predstaví v novom zložení a vytvorí záruky na vyhlásenie slobodných volieb, slobodu zhromažďovania a spolčovania, slobodu prejavu a tlače, zrušenie štátneho dozoru nad cirkvami. Generálny štrajk symbolizoval pád režimu z vôle väčšiny.

Eufória z novembrových zmien napokon vyvrcholila 10. decembra masovým pochodom popri Dunaji a s heslom Ahoj, Európa sa vydali tisícky ľudí do rakúskeho Heinburgu a na Devín. Po prvý raz sa po 40 rokoch ostnatého drôtu a železnej opony medzi západom a východom otvorili hranice Československa do slobodného sveta.

Udalosti potom nadobudli rýchly spád. Prezident Gustáv Husák vedúcu úlohu Komunistickej strany v štáte a sám odstúpil zo svojho úradu, kde ho 29.decembra 1989 nahradil Václav Havel. V júni 1990 sa konali prvé slobodné voľby. Tie nám odvtedy dávajú šancu vyniesť do politiky aspoň zopár slušných a múdrych ľudí, ktorí sa pokúsia budovať takú spoločnosť, o ktorej sníval Václav Havel:

 „ Snívam o republike samostatnej, slobodnej, demokratickej, o republike hospodársky prosperujúcej a zároveň sociálne spravodlivej, skrátka o republike ľudskej, ktorá slúži človeku a preto má nádej, že aj človek poslúži jej. O republike všestranne vzdelaných ľudí, pretože bez nich nejde vyriešiť žiaden z našich problémov – ľudských, ekonomických, ekologických, sociálnych a politických.“