Moja prax v Tatrách

Začalo sa to, keď sme mali nultú hodinu, ako každú druhú stredu ráno a do triedy prišiel pán riaditeľ, a zahlásil:

„potrebujem 8 žiakov na prax do Tatier!“ 

So spolužiačkou sme sa v momente prihlásili, so zámerom získania novej praxe, privyrobenia si nejakých peňazí a poniektoré hlavne kvôli vypusteniu ťažkých myšlienok. Myslím, že sa tomu hovorí „reset hlavy“.

 Odhodlané chuťou do práce sme si s Veronikou pobalili veci a v skoré nedeľné ráno nás môj otec viezol do tých Tatier. Keďže sme išli autom, cesta ubehla veľmi rýchlo a ani sme sa nenazdali, už sme videli známe prostredie Demänovskej doliny. Po príchode na hotel sme sa hneď zastavili na recepcii, aby sme odovzdali požadované doklady, potom sme zaskočili za riaditeľkou a prevádzkarkou dohodnúť sa na pracovnej dobe a podmienkach práce. Hneď ako sme si toto vybavili, s nadšením sme sa vybrali do našej izby vybaľovať kufre.

Netrvalo dlho a v dverách sa objavila naša spolužiačka Janka s úsmevom na tvári. Už sme tam boli tri. Kým sa Janka išla vybaľovať, s Veronikou sme telefonovali našej triednej učiteľke, aby sme jej oznámili že štvrtá spolužiačka ktorá mala s pracovať na praxi sa nedostavila. Keďže máme pohotovú pani učiteľku, problém hneď vyriešila so slovami:„Pošlem vám tam Paťku“. Kým sme si vôbec stihli všimnúť že  sme sa stihli už aj povybaľovať, bol večer a nás už v prvý deň čakala práca. Všetky tri sme sa išli prezliecť do našich školských uniforiem, ktorými takto reprezentujeme aj našu školu, aj naše mesto.

Pretože sme v Tatrách na praxi neboli prvýkrát, všetky sme si boli sebou isté, a vedeli sme na akom princípe tam funguje obsluha. Došli sme do reštaurácie, popripravovali na príručné stoly polievky a šaláty, a úhľadne upravené a pyšné na naše krásne čisté vyžehlené uniformy sme sa postavili do pozoru a čakali na svojich hostí. Prvý večer prešiel presne tak, ako sme čakali. Keďže sme nejaké „hoteláčky“, neostal po nás ani jeden nespokojný zákazník a ani jeden rozbitý tanier. Po skončení večere sme si pripravili reštauračnú jedáleň na nasledovné ráno, a prestreli sme na raňajky. Ešte sme dokončili posledné prípravy ako napríklad rozkladanie objednávkových kartičiek, pulírovanie príboru, dokladanie riadu a popratanie si pracoviska, a mohli sme sa pomaly poberať na izby.

Bolo okolo desať hodín večer, a hoci sme boli unavené po náročnej práci, dohodli sme sa s Jankou, že sa pôjdeme na izby prezliecť a osprchovať, a potom sa stretneme na našej izbe a pustíme si nejaký film na notebooku. Keďže sme boli na jednu sprchu 8 žien, sprcha nebola skoro nikdy voľná, no my s Veronikou  sme sa snažili čo najrýchlejšie využiť chvíľku, keď bola sprcha voľná. Hoci sme robili čo sme mohli, aj tak sme sa z nej najskôr vysprchované dostali až okolo jedenástej.

Vtedy si už Veronika zmyslela že je unavená, no my s Jankou sme boli dohodnuté na filme, a ona už pripravená sedela u nás na posteli a netrpezlivo čakala. Veronika už vôbec nemala záujem s nami pozerať nejaký film, tak zaľahla do postele a spala. My sme si pustili film a  keďže už bolo okolo štvrť na dvanásť večer, a nočný kľud je už od desiatej, museli sme to mať zapnuté veľmi potichu. Lenže steny na izbách boli veľmi tenké, a to doslova, kde bolo počuť každé jedno slovíčko ktoré sme si povedali do druhej izby. I napriek tomu že sme sa rozprávali len šeptom, a film sme mali úplne potichu, že sme ho ledva my dve počuli, z pol metrovej diaľky nám na stenu búchala kolegyňa že chce spať. O chvíľku nato už bola nervózna aj Veronika, že jej vadí to malé svetlo, ktoré nám svieti z notebooku. Tak nám s Jankou neostávalo nič iné, len to zbaliť a film vypnúť.

 Bola asi polnoc a Janka sa veľmi potichu sťahovala do svojej izby. Po zaľahnutí do postelí sme ešte obe premýšľali nad celým dňom, a nad priebehom prvovečernej obsluhy a ani sme sa nenazdali a už na hodinkách bola jedna hodina ráno. Zaspávanie bolo zdĺhavé, ako to na nových miestach prvýkrát zvykne bývať. No horšie bolo ráno a s ním spojené vstávanie. Bolo pól šiestej a nám zvonil budík. Nasledovalo ešte desať minútové ležanie so slovami „ešte nié!“, no čas nepočkal a museli sme stávať. Znova nasledovalo to čo večer...Vyčkávanie na voľnú kúpeľňu aby sme sa mohli ísť umyť. Čo bolo horšie však bolo to, že všetky sa ponáhľali do práce a nikto nemohol čakať. A keď som sa už  konečne dostala do kúpeľne stále niekto vyklopkával na dvere, že aj on to musí stihnúť. Z kúpeľne sme sa ponáhľali do izby sa ešte nalíčiť, poobliekať a úhľadne upraviť na obsluhu, aby sme našu školu slušne reprezentovali.

Všetky tri sme to šikovne stihli a v práci sme boli vždy načas. Ešte sme sa stihli aj naraňajkovať a hurá sa do práce. Raňajky a obsluha boli vždy veľmi náročné, pretože všade po stoloch ostával veľký neporiadok od  porozlievaných káv, cez omrvinky od pečiva až do pošpinených obrusov od rôznych pomazánok, masla, či lekvárov a hostí bolo viac, ako bola kapacita stolov a stoličiek. Zachraňovali sme to tým, že sme museli zručne a rýchlo popratať stoly, povymieňať obrusy a znova prestrieť. Za tri hodiny sme stihli obslúžiť skoro tristo hostí. Konečne bolo po raňajkách a pustili sme sa do upratovania. Popratali sme si svoje stoly, povymieňali obrusy a znova prestreli na večeru. Ostatnú prácu sme si podelili napríklad tak, že Janka umývala príručné stoly, reštauračné dvere a dverové sklá, Veronika brala obrusy do práčovne a dokladala riady a ja som vysávala celú tú veľkú jedáleň a pripravovala objednávkové kartičky na večeru. Konečne sme to mali hotové, bolo už pol dvanástej, čas na obed. Ľudí bolo pomenej, pretože lyžovali a mali polpenziu a tak aj práce bolo pomenej.

 S Jankou sme mali v pláne dopozerať náš rozpozeraný film, no najprv sme sa šli poprezliekať do pohodlnejšieho oblečenia, najesť sa a pripraviť si oblečenie na večernú obsluhu. Bola už  jedna hodina poobede a film sme síce zapli, no boli sme také unavené po tej spomínanej náročnej praxi, že všetky tri sme na posteliach po pätnástich minútach odspali. Znova nás budil už len môj budík, ktorý som pre istotu nastavila aby sme nezaspali do práce na večeru. Prebiehalo to presne ako večer predtým, a ďalšie desať minútové ležanie so slovami „ešte nié, jój som unavená...“ a podobne...Nemali sme na výber, poobliekali sme sa, upravili, učesali a šli sme do práce. Nasledoval večer ako deň predtým.

Po odpracovaní sme si chceli konečne dopozerať film, no našťastie aspoň to nám vyšlo, aj to len so slúchatkami na ušiach a bez slova. Ďalšie ráno sa odohrávalo v duchu toho predchádzajúceho, keďže sme znova do noci pozerali film. Po raňajkách sme si už po predošlej skúsenosti radšej nič neplánovali, len poobedňajší spánok. A tak aj bolo. Večerná obsluha nám potom prešla pomerne rýchlo, lebo sme boli oddýchnuté a plné síl. Po príchode na izbu mi volala moja spolužiačka Zuza, ktorá pracovala na hoteli niekoľko sto metrov vzdialeného od toho nášho, že ich máme prísť pozrieť a poukazujú nám kde pracujú ony. Veronike sa veľmi nechcelo tak len my s Jankou sme sa vybrali blúdiť večer po Tatrách a hľadať hotel s nápisom „Šverma“ .

Samozrejme Janka vedela kadiaľ sa tam ide, inak by sme sa do toho bludiska samé takto v noci okolo jedenástej nevybrali. Zuza, Viky a Lea nás už s úsmevom čakali pred hotelom. Len čo sme sa vyobjímali pustili sme sa do s nimi do blúdenia po hotely, kde nám naše spolužiačky všetko poukazovali a patričným komentárom k tomu, kde čo robia. Popozerali sme izby aj pracoviská a následne ich pozvali na druhý deň na návštevu na náš hotel, nech poukazujeme aj my im naše podmienky a pracovisko. Ešte sme si šli na chvíľku sadnúť do hotelového baru na džúsik, so zámerom porozprávania si prvých dojmov a zážitkov. Neposedeli sme dlho pretože bolo veľa hodín, už sa zberalo ku jednej ráno, tak sme sa zberali aj my naspäť na náš hotel. Ako správne spolužiačky, nás nenechali ísť samé, a vyprevadili nás skoro až pred hotel.

Nasledovné ráno bolo ešte ťažšie ako tie predchádzajúce. No bez slov sme sa pustili do práce s plánom, že hneď po nej pôjdeme dospať predchádzajúce dni a hlavne poslednú noc. Konečne bolo po práci, len čo sme sa prezliekli a zaľahli do postelí, už nám na dvere búchali naše spolužiačky ako návšteva, s ktorou sme my počítali až večer. Taktiež sme im aj my spravili exkurziu po celom areráli a potom oni prijali zasa pozvanie od nás na tzv. „poprednáškový džúsik“ . Mali sme viac času, tak sme s nimi posedeli troška dlhšie. Večernú obsluhu mali v rovnakom čase ako my, tak sa hodinku skôr pobrali na hotel aby sa stihli pripraviť. Večera ako každá iná, len s tým rozdielom, že na našich hoteloch boli len zahraniční turisti a len zriedkavo Slováci. Nám to nerobilo problém, a šikovne sme si pomohli angličtinou a bez problémov sme sa dorozumeli. Po odpracovaní večeri nám znova volali naše spolužiačky aby sme došli k nim pre zmenu na kofolu. Tak sme sa s Jankou po práci zasa vybrali k nim.

Spoznali sme tam zaujímavých ľudí, s ktorými sme komunikovali len v angličtine a v nemčine, až sa nám to tak zapáčilo, že ani sme sa nenazdali a bolo pol druhej ráno. Kým sme sa dostali späť do hotela, cez umývanie a prezliekanie až do postele, bolo tri hodiny ráno. Šli sme si pospať na dve a pol hodinky a potom sme vstávali na náročný deň, keďže bol Silvester a silvestrovská zložitejšia obsluha. Kde sme museli pripravovať slávnostné stoly a prestieranie ba dokonca špeciálne skladať servítky a popripravovať sviečky. Obsluha bola zložitejšia v tom, že v ten večer sme donášali my úplne všetko, od predjedla až po dezert. Myslím, že sme pomerne šikovné, keď sme dvestosedemdesiat ľudí stihli so všetkým poobsluhovať behom dvoch hodín. Blížila sa polnoc, všetci si pripravovali šumivé vína, ktoré každý hosť dostal od hotela, no my sme žiadne nemali tak sme si len symbolicky pripili na našej izbe aj bez neho.

Odbila polnoc...Všetci sa objímali a priali si šťastný nový rok, a nechýbali sme tam ani my, a popriali sme všetkým našim kolegyniam šťastný nový rok, ba aj riaditeľku hotela sme vystískali. Začala sa veľká tancovačka. Všetci sa príjemne bavili, tancovali, popíjali, spievali, no my len ako personál sme sa z boku prizerali. Samozrejme spať sme nešli, nový rok je predsa len raz do roka. To ráno bolo však dosť únavné, keďže sme boli po prebdenej noci, a dúfali sme, že sa na raňajkách objaví len malí počet hostí, no na počudovanie ich prišlo okolo stopäťdesiat. Ledva sme to zvládli, všetkým sa nám už pred očami mihotala naša poste, na ktorú sme sa po raňajkách chystali, až po chvíľu, keď nám naša nadriadená neoznámila, že skoro polovica hostí nebola na raňajkách, tak ich očakávajú na obed, ktorý my, ostávame obsluhovať. Skoro nám padla sánka, no nič sme nepovedali a ostali sme v práci až úplne do večera, pretože sme mali samozrejme aj tú večernú obsluhu. Vtedy bol ten večer, kedy sme sa na posteľ tešili asi úplne najviac zo všetkých dní. Až tak, že sme sa tú jednu krátku noc ani nestihli dospať tú predchádzajúcu, a opäť sme sa budili do práce unavené, ale nikdy by sme si nedovolili meškať, nie to ešte ne ísť.

Tak sme sa vyobliekali a načas sme už stáli na pľaci. Síce veľmi unavené, ale pri srdiečku nás hrial pocit, že na ďalší deň máme konečne voľno a všetko to dospíme, tak sme tú obsluhu nejako vydržali.

Nasledujúce ráno začínalo telefonátom našej triednej, že nám vezie Paťku, alias našu novú kolegynku. Bol to náš prvý voľný deň a dospávali sme predchádzajúce noci, tak sme zhodou okolností boli ešte v posteli, ale rýchlo sme vyskočili sa poprezliekať a privítať ich. Veľmi sme sa potešili spoločnosti našej triednej učiteľky, na ktorú sme sa veľmi tešili, lebo je nám ako druhá mamka, ktorá nás vždy pochopí a porozprávali sme jej čo nás trápi a veľmi nám pomohli jej povzbudzujúce slová, na čom sme sa zhodli všetky tri, keď sme rozoberali jej návštevu u nás. Ako správna triedna učiteľka, nezabudla ísť navštíviť ani ostatné spolužiačky do druhého hotela. Ešte pri dverách padli posledné objatia a ďalšie povzbudzujúce slová a rozlúčili sme sa.

Prváčka Paťka, tam samozrejme ostala s nami a my sme ju hneď zobrali medzi nás a oboznámili s prebiehaním obsluhy a nechali ju aspoň v pokoji sa vybaliť. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo, že len čo sa naša nová kolegynka stihla vybaliť, už sa aj chystala na večernú obsluhu. Bola to jej prvá obsluha v Tatrách tak sme jej veľmi držali palce, no zvládla to až nad naše očakávania. Nikto by nepovedal že je tam prvýkrát, hoci som sa jej veľakrát pýtala, či nepotrebuje s niečím pomôcť, či jej nemám zobrať viac tanierov, alebo čokoľvek iné, stále ma odbila slovami „netreba ja to zvládam“ a už letela von kuchynskými dverami s tromi taniermi v rukách, až na nerozoznanie od nás skúsenejších čo sme tam neboli prvýkrát. Po jej prvej odpracovanej večeri som sa jej opýtala ako sa cíti po prvej obsluhe, a bola úplne spokojná, dokonca lepšie ako v škole. Hneď bolo vidno, že je to rovnocenná i keď mladšia spolužiačka, ktorá zvláda bez problémov prax v Tatrách a nevyplakáva po prvom dni že chce ísť domov a aké je to tam hrozné, čo sa nám veľmi páčilo. Keďže sme už boli štyri, ďalšie dni už išli ako po masle. Pracovali sme, oddychovali sme, bavili sme sa, klebetili a podobné vecičky už štyri. Taktiež bolo veľmi milé, ako nám naša pani triedna učiteľka zavolala aj počas tých ďalších dní, aby sa aj nás opýtala ako sa tam máme a či sme spokojné.

 Od kedy sme tam boli štyri, bolo tam vážne veselšie a aj práca sa nám zvládala ľahšie. Prišiel posledný deň a lúčenie s kolektívom a so známym prostredím. Postupne po nás prichádzali autá s rodičmi, no nenechali sme si ujsť ešte jedno spoločné posedenie v hotelovom bare, kde sme zhrnuli všetky svoje zážitky a s novými a čerstvými spomienkami sme sa rozlúčili a poberali sa domov. Prax v Tatrách sme absolvovali skoro celé zimné prázdniny, tak sa ani nečudujem mojim spolužiačkam, že v posledné dni už chceli ísť čo najskôr domov, hoci asi som bola jediná, ktorá by tam ešte nemala problém ostať, ale tiež som sa aj tešila domov. Na praxi v Tatrách som nebola prvý krát, a hoci už vtedy tam bolo veľa práce, a nie vždy sme si rozumeli s pracovným kolektívom, prihlásila som sa tam znova na tú prázdninovú prax, a opäť mám viac skúseností, nových zážitkov a som veľmi rada a spokojná, že som tam išla a plánujem tam ísť zasa, aj keď je to naozaj len o tej práci a nie o flákaní sa tam, ale aj napriek tomu sa mi tam veľmi páči, lebo si odtiaľ vždy odnesiem plno nových a nezabudnuteľných zážitkov a vždy tam spoznám veľa nových ľudí. Odporučila by som to vyskúšať všetkým spolužiačkam, lebo nemajú o čo prísť, minimálne tam môžu získať nové zážitky, čo určite nie je na škodu.

Páči sa mi systém, aký v tom našla pani učiteľka, a to ten, že sa musí zúčastniť každý. Aspoň si to vyskúšajú a predpokladám že sa im to zapáči tak, ako aj nám všetkým, ktorí sme tú prax už absolvovali predtým, keďže sme sa tam skoro všetci už po druhýkrát vrátili. Ja osobne to beriem ako jednu z možností, ktorú mi ponúka Hotelová akadémia, a plne sa to snažím využiť ako aj všetko čo sa nám ponúka, pretože som si túto školu vybrala s tým zámerom, že chcem plne využívať všetko spojené s týmto odborom, a všetkým mojim spolužiačkam by som odporučila nech to skúsia, pretože ísť si vyskúšať obsluhu v Tatrách nemá možnosť len tak hocikto, a my, žiačky Hotelovej akadémie by sme to mali využiť v plnej miere. Celé to vybavuje škola a nám tam stačí už len prísť a prežívať  nové zážitky. A je to aj dobrá skúsenosť do života, ako aj teraz sa ponúkajúca prax v Grécku, na ktorú sa chystám a veľmi teším. V prípade , že pohovor nezvládnem, určite sa prihlásim na tú celoletnú skoro trojmesačnú prax v Tatrách, pod heslom „keď tú možnosť nevyužívajú moje spolužiačky, využijem ju ja“. J

 

Maja